elle

nádej je krásna práve v tom, že  je taká neistá. je to taká mačka vo vreci. trpezlivé ticho, primrznutý pohyb, okamih, ktorý trvá večne... ani utopenie v tme nie je pre nádej dosť čierna, pretože s čiernou je to ako zo zlom. je len nedostatkom svetla, ako je zlo nedostatkom dobra. a tak vlastne možno ani nejestvuje. a možnože sa v tme nedá utopiť. je potom namieste klásť si otázku, v čom sa človek topí, keď sa topí v tme? javí sa to tak, že sa asi ani neutopí, ale čo ak príde namáhavým plávaním o posledné sily? bojovať s tmou nie je až také zložité. veď, kto by sa jej chcel poddať? nechceme ju, už len pre ten nepríjemný efekt, pre pocit tmy. zneisťuje naše konanie, našim predstavám uberá na autorite a naše motivácie premieňa v infantilné náznaky.

súhrnne by som zhrnula záver, že teda v tme sa utopiť nedá, lebo tma neexistuje a tak či onak človek tmu nechce.

no predsa sa ňou nechávame biť po tvári a topíme sa v nej akoby šlo o seriózneho triedneho nepriateľa, ktorý by bol hodný nášho boja...

a práve mi je jedno, že je to bizardné a absurdné, neracionálne a neperspektívne. pocity už raz také niekedy sú.