elle

Jemná melódia pomaly priviala sen a v ňom les, plný stromov. Asi bola zima, boli nahé, no napriek tomu stáli celkom smelo. To hrdosť mladosti ich vystierala. Svišťavý, ostrý vietor sa pohrával s ich konárami. V jeho rytme bolo vnímať dotyky. Celkom nebadané a nežné. Konáriky prepletajúc sa jeden naskrz druhým. Aj napriek zime z nich tlelo teplo. Ako keď prichádza láska, celkom mlčky sa ovíja okrajmi prázdnej duše. Milimetrovými krôčikmi sa zamrznuté srdce topí. Tu prišla jar. V hre dotykov sa čakanie na prebudenie zdalo byť dlhšie než večnosť. Vernosť stromov prírode však priniesla novú farbu. Ako láska, ktorá vábi svojimi nespočetnými odtieňmi. Sú pestré a žiarivé, no predsa, čas sa nedá predbehnúť. Trpezlivosťou sa rodí z túžby poznanie hodnoty. Slepé dieťa ňou získava zrak, aby poznalo krásu zelene. Kvetmi pokryté leto, nechávalo vstúpiť do hry včely. Vzdať sa trošky nektáru? Sladký nápoj, ktorý omamuje svojou chuťou. Ochota vzdať sa, ktorá sa zdá byť celkom stratová. Živobytie hmyzu je možno ničím a možno zmyslom života. Ako keď odťatá ruka prináša pohladenie. Ako láska, ktorá zabúda na seba a možno nezabúda, dáva, pretože chce dávať. Bohatstvo dotýkajúce sa obdarovaných nezožierajú červy ani mole. Je plnosťou, z ktorej čerpajú mnohí. Najväčšou záhadou sú plody jesene. Život zrodený zo straty. Strach z altruizmu rodí sterilných eunuchov. Skalpelom menom ego je orezávaná ich plodnosť. Príroda, z ktorej sme vzišli je plná záhad, no najväčšou je človek, ktorý sa vo svojom mene snaží prekonať jej zákony. A tak pod jej zákonom stráca vlastnú tvár.