elle

Mám rada svoj život a mám rada, že môj život má rád mňa.

môžem milovať rozdielnosť, lebo láska je štúdium o Tebe.

Odchody sú často komplikované ani nie preto, že by za sebou zanechávali prázdno, ale práve preto, že zanechávajú všetko možné len nie prázdno.

jeseň bude tento rok trvať opäť asi až do zimy. a potom príde jar.

ego, to je ako keď sa utopíš v ničote...

myslela som, že ak sa naučím lietať, pretrhnem púta väzbovosti. objímem bezväzbovosť, príjem ju za cestu, v ktorej nájdem slobodu voči svetu i voči sebe a koniec koncom tak objavím záhadu vlastného bytia.

chcel si, aby som bola veľká. a tak som vyrástla.

čo by som bez Teba robila...?

po večnom dávaní a prijímaní nám láska občas ukazuje aj svoj tretí rozmer.

život (možno, že výchova) ma naučili, že keď nietko vyhrá, stane sa víťazom (mohlo by tam byť pre logickú náväznosť aspoň rovnaké i/y.)

keď raz budem veľká, chcela by som byť pastierkou oviec. po pravde, už mi lezie tento debilný svet na nervy.

Aj napriek všetkým svojím vysnilkovaným predstavám o Tebe, si mi vzdialenejšia než nič. Ak som doposiaľ na Teba hľadela s úctou, tak od dnes odo mňa čakaj iba nepochopenie. Jedna ilúzia však zmizla, už viem, že raz prídeš.

Medzi smrťou a egocentrizmom je celkom blízky vzťah. Skutočne detailný rozdeľ je vo vzdialenosti, ktorá ich oboch obklopuje. Zatiaľ čo vzdialenosť smrti od veka truhly je asi takých 20 centimetrov, vzdialenosť egocentrizmu od človeka môže byť aj niekoľko kilometrov.

Schizofrenici majú možno jednu malú výhodu. O rozpoltenosti svojej mysle nič nevedia. Čo však s ľuďmi, ktorí žijú v konfúzii pri plnom vedomí...?

Starý známy výraz „paradoxná intencia“ opäť zavítal do mojej mysle. Počutý a videný mnoho krát, no napriek tomu mi jeho poznanie pripomína skôr oliznutie psom ako preniknutie podstaty. Vraciam sa k svojmu učiteľovi a v opísaní pochopeného píšem práve oliznuté toto:

Opäť sa mi podarilo zažiť, čo to znamená dostať od niekoho po hube...

Zatvorila som oči a dovolila srdcu spievať pieseň o živote.